Dynamitka.

Dynamitka.

V našej rodine malo slovo Dynamitka celkom dobrý zvuk. Dedo pracoval ako výhybkár na železničnej stanici Dynamitová Továrna, kde aj nejakých 30 rokov býval v železničnom dome (blízko dnešnej stanice Bratislava-Vinohrady). Tu na obrázku z roku (asi) 1924 stojí s nohou na schodíkoch lokomotívy; v krátkom bielom kabáte je pán Vadkerty, jeho nadriadený. Vedľa pána Vadkertyho je zástupca prednostu, potom prednosta stanice so svojou ženou a psom, všetko novoprišlí Česi:

S tabuľou na budove sa musel nejaký maliar dosť potrápiť a naazapádovať, keď sa snažil stlačiť pekné česko-slovenské slová DYNAMITOVÁ TOVÁRNA  tam kde predtým bolo lapidárne DYNAMITGYÁR. Pomohol si vynechaním medzery, tak ako v jeho (asi) rodnej maďarčine.

Roku 1940 sa dedo presťahoval aj s rodinou o kilometer ďalej do domu na Račianskej ulici. Jedna jeho dcéra, moja teta Helena, pracovala v Dynamitke ako sekretárka riaditeľa. Cez vojnu, keď Dynamitka bola pod nemeckou správou, pre ňu ráno často chodili podnikové mercedesy, bola totiž slávna svojou nechuťou prísť do práce načas. Doma v  jej zasklenej skrini boli vždy fľaše s rôznymi koňakmi, a keď sa dalo ja ako chlapčisko som si rád potiahol z najkrajšieho z nich, zvaného Zlaté mandle. Jeden elegantný Nemec, asi jej šéf, Herr Köpke (tak sme ho oslovovali), aj iní z Nemcov, bol u nás občasným hosťom. Radi sa bavili s mojim dedom, ktorý dávno pred prvou svetovou vojnou slúžil celé štyri roky v rakúskej armáde v okolí Viedne. Pán Köpke pár razy chcel aby sme ho vzali na ”spaziergang” do blízkych vinohradov. Rád by som si pamätal o čom sa počas tých špacírov rozprávalo; bohužiaľ, už mi to dávno z hlavy vyšumelo.

Pravdepodobne cez neho som sa bol niekoľko krát hrať s chlapcami v blízkych “nemeckých” domoch pri vtedajšej konečnej zastávke električky. Domy boli solídne a elegantne postavené pre nemeckých zamestnancov Dynamitky. Chlapci vedeli iba po nemecky. Nemčine som vtedy rozumel, ale rozprávať som vedel iba málo. Naše vzťahy boli dosť odmerané, cítil som u nich akýsi odstup. Ako by im ich “Mutti” nakázala “musíme to tu mať, ale dajte pozor aby nám to tu niečo neukradlo”! Občas som ich videl v ľudovej škole v Dynamitke, kde nemecké deti mali svoju vlastnú triedu: nedávali najavo že by ma zbadali, a ja som to s chuťou opätoval.

Cez vojnu, niekedy roku 1943-44, som bol na Kuchajde keď smerom od Dynamitky sa ozval ohromný výbuch a vzápätí tam začal stúpať mrak žltého dymu. Panebože, bombardujú Dynamitku, a tam niekde je teta Helena, pomyslel som si. Na Račianskej, blízko dnešnej Peknej cesty, tiež bývali moji starí rodičia, a tak som sa hneď rozbehol tým smerom. Keď som prechádzal cez Vajnorskú už tam aj uháňalo niekoľko sanitiek smerom do mesta. Na Račianskej od železničného mosta som videl zhluk ľudí pred domom pána Vadkertyho, asi 200-300 metrov od mosta: v záhrade pred domom a čiastočne na chodníku bol zaborený kus železa, asi 4 x 4 metre veľký a asi 5cm hrubý. Trčalo to asi do metra nad zemou – bohvie koľko toho bolo pod zemou. Neskôr som objavil že to vybuchol akýsi velikánsky kotol blízko zadnej vodárenskej veže, teda žiadne bombardovanie sa nekonalo.

Črepina dosť poškodila aj slávnu vadkertyovskú čerešňu. Tá bola blízko predného plota a časť z nej vždy prečnievala nad chodník. V čase čerešní ich bývala plná, a boli veľmi dobré. Trhať sme ich museli rýchlo, lebo netrvávalo viac než pár minút a vybehol pán Vadkerty: “Igyes ty precs! Hnyegy budyem sztrelity!”, zareval pekne po prešpurácky. Krátko vojne sa mu to mohlo nevyplatiť: pri strome sa zastavilo nákladné auto plné ruských vojakov, ktorí sa pustili do trhania. Pán Vadkerty tiež aj vybehol, pre istotu už aj s puškou, a zreval svoje zaklínadlo: “Igyes ty precs! Hnyegy budyem sztrelity!” Vojaci nelenili, drapli svoje automaty, zarachotili uzávermi a namierili na prekvapeného Vadkertyho. Ten sa rozhodol “nesztreliť” a radšej zmizol do domu…

Po vojne Nemci zmizli. Keď sa staval tzv. Nový závod k nám občas zavítal jeden Američan, pán Kohórn (neviem, ako sa mu to meno písalo), ktorý mal čosi v tom Novom závode na starosti. No a po nejakom čase nám jedného dňa Helena oznámila že má nového šéfa, vraj dovtedy robotníka – “kristepane čo len z tehotok móže vylézt”, bola na to rodinná reakcia – a to bola v našej rodine prvá predzvesť nových časov…

Chvľu som tam pracoval.

V “Dynamitke” som začal pracovať začiatkom roka 1959. Slovo Dynamitka bol ľudový výraz pre fabriku na východnom okraji Bratislavy, ktorá sa pôvodne nazývala Dynamit Nobel. R. 1959 sa už niekoľko rokov nazývala Chemické závody Juraja Dimitrova, medzi ľuďmi teda Dimitrovka. Ešte niekoľko rokov pred mojim nástupom bolo v nej zamestnané množstvo tzv. politických, a hádam aj iných, väzňov. Na obvode celej fabriky boli strážne veže v ktorých, ako aj pri bránach, stáli ozbrojení vojaci s fialovými výložkami na pleciach. Mnohí z väzňov boli ubytovaní v drevených barakoch ohradených ostnatými drótmi, medzi Račianskou ulicou a vinohradmi, hneď za železničným mostom za vtedajšou konečnou stanicou električky. Tábor bol asi 300-400 metrov dlhý a hádam do 200 metrov široký. Ako deti sme sa na tých väzňov chodievali pozerať, a občas nám niektorý z nich prehodil cez tie ostnaté dróty list s prosbou aby sme mu ho hodili do poštovej schránky.

Ďalší z podobných táborov bol pri Peknej ceste na ľavej strane v lese, kúsok od okraja. Tento nebol ohradený, ale tiež pozostával z podobných drevených barakov; na rozdiel toho predchádzajúceho, tam som videl aj ženy a deti. Ľudia tam rozprávali po rusky (alebo nejakou podobnou rečou). Nie som si istý či ľudia z tohto tábora patrili Dynamitke. S odstupom času mám dojem že to bol nejaký zberný tabor pre ľudí ktorých pán Churchill posielal zo západnej Európy do SSSR (a na Sibír, ak nie na horšie).

Keď som začal v Dynamitke pracovať fabrika už nebola strážená vojakmi, ale drevené strážne veže tam ešte miestami bolo vidno. A väzni tam stále ešte pracovali! Držal ich tam akýsi paragraf, podľa ktorého podniky ktoré sa pokladali za dôležité pre štát nemuseli prepustiť svojich zamestnancov, ak nechceli (parafrázujem, nepamätám si presné znenie toho paragrafu, ale konečný výsledok bol taký istý).

Jedným z tých väzňov bol môj strýko Fero Lepiš (muž tety Heleny), ktorý pracoval ako zámočník v Závode mieru až do r. 1969, keď – iba 60-ročný – zomrel. Jeho previnenie: že sa o porážku Nemecka v druhej svetovej vojne pričinil na nesprávnej strane, ako vojak v britskej armáde (do nej sa dostal keď ako baťov predavač topánok v severnej Afrike musel utiecť pred Nemcami).

Môj otec tam tiež strávil asi tri roky ako robotník iba niekoľko rokov predomnou. Raz sme v tej fabrike boli na exkurzii zo školy, a videl som ho tam pracovať. Hanbil som sa za neho, a nezmienil som sa nikomu že henten špinavý človek v roztrhaných šatoch čo tam krompáčuje a hádže lopatou soľ na fúrik je môj otec. Dodnes sa hanbím že som sa vtedy hanbil!

Otec pracoval dlhé roky ako úradník na daňovom úrade v kedysi honosnom paláci na Štefánikovej ulici, hneď vedľa prezidentskej záhrady. Niekedy roku 1950 komunistická vláda vyhlásila daňový úrad za “nástroj kapitalistov na vykorisťovanie pracujúcich”, a všetcia zamestnanci boli poslaní, ako sa vtedy hovorilo, do výroby. Otcovi sa z Dynamitky našťastie podarilo po troch rokoch vykrútiť, ale musel ešte pár rokov stráviť vo vyhnanstve na železničnej stanici v Komárne; ja som sa v Dynamitke stretol s niekoľkými jeho bývalými kolegami, ktorí ešte stále pracovali ako robotníci na rôznych podradných miestach. Pán Gešaj, napríklad, plnil papierové mechy termofosfátovým hnojivom; pán Darin pracoval s lopatou okolo taviacej pece (tento bol kedysi aj redaktorom v jednom vydávateľstve kníh, možno Sv. Vojtecha; doma som našiel pár kníh s jeho menom na konci). Obaja boli už vyše päťdesiatroční, s podlomeným zdravím. Prostredie bolo nadmieru nečisté: okrem rôznych zápachov tam bolo množstvo fosfátového a kremičitého prachu. Ochranné pomôcky nejestvovali, okrem hrubých oblekov z akejsi kyselinovzdornej látky, žiadne ochranné masky, alebo okuliare, nič. Všetcia sme boli neustále pokrytí hrubou vrstvou prachu. Po skončení každej smeny sme sa sprchovávali, a z nosov sme vyfukovali hrubé kusy tmavého blata.

Okrem pánov Gešaja a Darina tam boli aj iní. Pán Filipovič “malý” bol kedysi študentom medicíny (alebo hádam teológie, vedel celkom dobre po latinsky); pán Filipovič “veľký” bol akýmsi úradníkom v predošlej “kapitalistickej” vláde, ako aj pán Karlovský. Pani Ciglanová, tiež už postaršia a tiež stále lopatárka ako my, mala kedysi obchodík, tuším mliekáreň. Kedves Csiffáryúr, môj dobrý priateľ, vtedy asi 50-ročný, mal vraj “nadmerný” kus zeme vo Farkašde, asi 30km od Bratislavy. Apropo Csiffáryúr: tuhý Maďarisko, jeho slovenčina mala silný “žitnoostrovský” nádych. Vypozoroval som že rôzni jemu podobní, starí aj mladí, si ma veľmi vážili (aj ja ich, samozrejme!). Niektorí mi povedali že je to kvôli mojmu priezvisku, Hatvani, ktoré vraj má medzi Maďarmi dosť vysoký “cveng” (teta Helena aj Ruženka mi tvrdili že obe ešte za mladi videli naše zemanské “armáles”, a že počuli že ktorísi z našich predkov boli delegátmi na ostrihomskom sneme – predávam ako som kúpil, neviem o tom viac. Že by toto uviazlo kdesi v žitnoostrovnej kolektívnej pamäti?). Dodnes ma mrzí že som sa nikdy nenaučil rozprávať touto podivnou, ale súčasne dôverne blízkou rečou. Nedávno som si spísal všetky maďarské slová ktoré mi uviazli v pamäti: bolo ich vyše 400, naozaj, štyristo! Nie všetkým poznám význam, hádam ani polovičke z nich, ale aj tak…

Čo som robil?

V Dynamitke som bol pridelený ako robotník-lopatár do jednej z jej mnohých prevádzok. Táto sa nazývala Termofosfáty, a pozostávala z dvoch pokusných pecí na výrobu umelých hnojív za vysokých teplôt (okolo 1500 stupňov Celzia). Mojou úlohou bolo privážať fosfátový a kremičitý prach k tým peciam. Sklad prachu bol asi 50 metrov od pecí, medzi pecami a skladom bol betónový nekrytý chodník. K dispozícii sme mali malý motorový vyklápací vozík, do ktorého sa vošlo hádam 200 kg prachu. Ten vozík bolo treba naložiť lopatou, odviezť k peci a tam obsah vysypať do zberného lievika. Pri nakladaní v sklade vírilo toľko prachu že občas ani nebolo vidieť vozík do ktorého sme ten prach hádzali. Medzi skladom a pecou sa šlo po nekrytom chodníku, a tých 50 metrov bolo nadmieru nepríjemných ak pršalo, alebo fúkal silný vietor, alebo bola fujavica. Pri vysýpaní do lievika pri peci boli zase nadmieru vysoké teploty. A z tých teplôt zase naspäť do dažďa/fujavice, do zaprášeného skladu, späť do dažďa/fujavice, atď., asi 15 až 30 ráz za osemhodinovú smenu.

Tie pece, súc pokusné, boli občas z rôznych dôvodov odstavené. V tých prípadoch nás posielali do rôznych iných prevádzok Dynamitky. Tak som napríklad pracoval vo výrobni DDT (opäť, nadmieru nečistá a zaprášená hala, a žiadne ochranné prostriedky), vo výrobni kyseliny sírovej (takisto), vo výrobni superfosfátu (tiež), a mnohých iných. Raz, keď prasklo akési potrubie kdesi v Prievoze, nás poslali okolo polnoci to potrubie vykopať aby to mohli mechanici opraviť. Kopali sme s krompáčmi a lopatami. Keď som tam prišiel to potrubie – asi 1.5 metra v priemere a hádam 3 metre pod povrchom – už bolo čiastočne obkopané. Zem tam bola pieskovitá a neustále sa zosúvala. Mechanici už aj vyrezali veľký kus steny toho potrubia zhora tak že bolo vidieť čo v tom potrubí bolo. Tlak bol zrejme zastavený, iba na dne pomaly tiekla hustá chemická nadmieru zapáchajúca hmota. Kam to vedie, pýtal som sa: do Dunaja, znela odpoveď… Prekvapený som nebol. V Dynamitke sa na zem vylievalo všetko čo bolo vylievať treba. Medzi Termofosfátmi a Kyselinou sírovou bol asi 30m široký aj dlhý, a hádam meter hlboký “rybník” plný všemožného chemického roztoku. Pozdĺž vonkajšieho plota (pozdĺž dnešnej Odborárskej ulice) tiekol smerom k Vajnorskej ulici otvorený “potok”, asi dva metre široký a meter hlboký, neustále plný zapáchajúcej zmesi (o pár rokov neskôr mi jeden inžinier z blízkej Palmy povedal že aj ich fabrika tam vypúšťala ich všetok tekutý odpad, napr. staré tuky, rozpúšťadlá a mazadlá).

Jedna poznámka k tej výrobni kyseliny sírovej: pár týždňov som tam nakladal vozíky tzv. kyzom. Bola to šedivá, lepkavá a dosť ťažká hmota – tak ťažká že vrchovato naplnená lopata sa dala zdvihnúť iba s námahou. Pracovali tam dvaja “stáli”, ktorí tam boli ešte od vojnových rokov, kedy Dynamitka bola pod nemeckou správou. Obaja mi tvrdili že za Nemcov sa pracovalo menej, a že platy boli vyššie (Vielen Dank, Herr Köpke!).

Niekedy sme nakladali železničné vozne 50kg ťažkými mechmi s práškovitým termofosfátom. Tie mechy sme najprv plnili, vážili a zaväzovali pod zásobníkmi. Odtiaľ sme ich vozili na vozíkoch do blízkosti koľajníc, ukladali na kopy, a keď ich bolo dostatočné množstvo nám bol pristavený vagón do ktorého sme tie mechy nosili a ukladali. Práca to bola nadmieru prašná, a že sme od nosenia mechov boli spotení ten prach sa na nás usadzoval v blatových škrupinách.

Pracovalo sa na smeny: jeden deň 8 hodín doobeda, druhý deň poobede, tretí deň v noci, štvrtý deň voľno, atď. Voľné dni, aj poldni, som trávieval na letisku vo Vajnoroch, kde som sa stal členom aeroklubu rok predtým, keď som ešte pracoval ako zememerač http://aeroklub1.blogspot.com/. Roku 1959 som už mal nalietané hádam 150 hodín na motorových lietadlách, mal som aj kvalifikáciu leteckého inštruktora, a v zime som po prvý raz aj prednášal niektoré predmety v kurzoch pre začínajúcich pilótov. Niekedy som aj zabrúsil so žiakom v lietadle nad “moju” prevádzku v Dynamitke, vediac že trebárs o dve-tri hodiny tam budem lopatovať fosfát. Pripadalo mi to až neskutočné, meniť pracovisko z takéhoto civilizovaného, čistého a príjemného vo vzduchu (za vyučovanie lietania som platený nebol, ale som ani za lietanie neplatil, vtedy to všetko spadalo pod armádu) tam na zem do toho pekelného zápachu, prachu a ťažkej fyzickej práce.

Prihodila sa mi vtedy jedna komická vec: bola tam jedna vedúca smeny, Češka, inžinierka Čapková z Prahy. Tá končila jej nočnú smenu, ja som nastupoval na rannú smenu. Náhodou sme sa pozdravili, ona ako o šiestej ráno odchádzala, ja ako som prichádzal. Smena mi končila okolo tretej poobede, a hneď po nej som sa potreboval dostať do Prahy. Vzal som si z Vajnor dvojmotorovú Ae-45 (cestovná rýchlosť okolo 260kmh) a navečer som už bol na letisku Ruzyně. Jednanie som mal až na druhý deň a tak som si zašiel do divadielka na Hybernskej ulici. Ako som sa pomaly pohyboval v zástupe ľudí koho nevidím v diaľke ponad hlavy – inžinierku Čapkovú! Pozrela sa na mňa niekoľkokrát v nemom úžase – je to ten vůl, není to ten vůl?– , až som ju pozdravil, a uvedomila si že som to naozaj ja…

Ako sa odtiaľ dostať?

Po nejakých šiestich mesiacoch som mal Dynamitky dosť a podal som výpoveď s úmyslom prihlásiť sa znova na štúdium na univerzite (mal som na mysli filozófiu, presnejšie dejiny umenia, dnes už neviem prečo, snáď nejaká fantázia). V Dynamitke mi povedali že ma potrebujú a o prepustení zo zamestnania nemôže byť ani reči!

Mimochodom, na štúdium na Komenského univerzite som sa prihlásil, aj som bol na prijímacích skúškach – neprijali ma, na odôvodnenie sa už nepamätám. O pár dní som šiel s otcom po meste a stretli sme tam nášho dávneho suseda z Novej doby, pána Schwarza. On už vtedy (r. 1960) bol akademikom, hádam už aj predsedom Slovenskej akadémie vied. Otec sa mu o mojich neúspešných skúškach zmienil a pán Schwarz nadhodil že ak by som mal ešte záujem že to pre mňa môže zariadiť. Odmietol som; požiadať o pomoc s Dynamitkou mi však v tej chvíli na um neprišlo…

Mal som už 23 rokov, kvalifikácie, okrem aeroklubových, žiadne, a mal som zamestnanie ktoré sa iba málo líšilo – vlastne vôbec! – od tábora nútenej práce… čo ďalej?

O pár týždňov som podal ďalšiu výpoveď zo zamestnania. Odpoveď bola rovnaká, iba navyše som bol predvolaný pred osobného námestníka, súdruha Janotíka, a ten mi pohrozil akýmisi hmlistými sankciami ak ho neprestanem otravovať. Nejak sa dozvedel že mám niečo spoločného s aeroklubom a pochválil sa že aj on kedysi poletoval. Našiel som ho tam v starých záznamoch: skutočne bol členom, a mal za sebou jeden vyhliadkový let, viac som o ňom nenašiel nič.

Začal som všelijako trucovať: pracoval som pomalšie tak že pec za moju smenu vyrobila menej než počas iných smien; občas som neprišiel do práce; občas som zlomil lopatu alebo pokazil motorový vozík… Všelijakí vedúci mi dohovárali, raz mi aj bolo pohrozené väzením. Medzitým sme mali vo Vajnoroch prvé majstrovstvá sveta v leteckej akrobacii o ktorých zrodenie sa som mal maličkú a neurčitú zásluhu. Môj otec, ktorý moju perepúť zpovzďaleč sledoval, mi skúšal radiť, mama mi nadávala že som budižkničemu, začínal som byť zúfalý. A napokon som bol prijatý do zamestnania ako letecký dispečer na letisku Ivanka, mal som odísť do Prahy na deväťmesačný kurz, ktorý sa už aj začal a Dynamitka sa mi stále vyhrážala väzením! Jedného dňa mi otec povedal že kdesi na Strane (t. j. Komunistickej strane, hlavnej vládnej organizácii v krajine) objavil akéhosi známeho, ten vraj utrúsil slovíčko za mňa u riaditeľa Dynamitky (vraj za úplatok troch fľaší alkoholu, čo sa mi nechcelo veriť), akéhosi súdruha Krahulca, a aby som vraj za tým súdruhom K. zašiel.

Na druhý deň som v Dynamitke prišiel do práce, a ešte som sa iba prezliekal keď pribehol za mnou nadmieru rozrušený Lojzo, vedúci smeny, ktorého som poznal spred pár rokov zo škôl: “Kristepane, ty darebák, čo si to zase vyvédól, sce ťa sám Najvyšší!”. Šiel som do administratívnej budovy, ktorá bola asi kilometer od našej prevádzky. Chvíľu mi trvalo než som sa – špinavý a smradľavý – dopýtal nedôverčivých úradníkov cez rôzne kancelárie, až ma jedna úradníčka zaviedla k dverám, otvorila ich a oznámila “tu to teda máte, súdruh riaditeľ” (akoby som bol nejaký “prípad” – čo som asi v ich očiach bol). Dvere sa za mnou zavreli a ja som stál zoči-voči súdruhovi K., riaditeľovi Dynamitky (a aj poslancovi vo vtedajšom slovenskom parlamente). Počerný, čiernych vlasov, čierneho obočia, a hneď sa na mňa osopil, že akoby nemal dosť inej práce, že sa musí stále zapodievať mnou, nespratníkom, a že celá (komunistická) Strana je celá posraná iba kvôli takejto nule – ukázal na mňa s dramatickým gestom. Bol som ticho, nevediac koho to vlastne môj otec naštartoval (a neviem to do dnešného dňa). Súdruh K. mi tam celkom nepríjemne nadával, až som sa prebral a povedal som mu že som podal oficiálnu výpoveď niekoľkokrát a bolo so mnou zaobchádzané ako s nejakým trestancom. Zvýšil hlas, chvíľu váhal (mne srdce spadlo do gatí), ale nakoniec ma s vybrane hnusnou nadávku vyhodil (nadávky takého kalibru sme nepoužívali ani my, jeho mizerní lopatári! Ľutujem, že sa nedá uverejniť…). Treskol som za sebou dverami, a jedna úradníčka mi tam hneď začala hlasito dohovárať že takto sa so súdruhom riaditeľom predsa nejedná. Kamsi som ju poslal, a nech mi len povie kde môžem dostať razítko do občianského preukazu. To razítko spolu s podpisom malo byť konečným potvrdením môjho prepustenia: vraj súdruh Janotík… Ten bol osobným námestníkom riaditeľa, ktorého som už mal česť stretnúť počas predošlých “konferencií”. Ten mi začal tiež nadávať, ale, súc ešte v švungu, som mu povedal že na jeho reči nie som zvedavý a on že má prikázané dať mi iba razítko. Cez zasklenú stenu ukázal na úradníčku ktorá sedela hneď za dverami. Aj s tými dverami som dobre treskol – a tá úradníčka sa ukázala byť milá pani Odstrčílková z našej ulice, ktorej som si predtým nevšimol! Tá mi tiež začala celkom matersky dohovárať že súdruh Janotík je chorý človek, takto sa s ním nemá čo jednať…. Len mi preboha dajte štampilku, pani Odstrčílková, prosím pekne!!! Razítko tam do občianského preukazu buchla, podpísala, a už aj som zbehol dole po schodoch a vyletel prednými dverami von ako raketa – konečne vonku!!!!!!!!!!!!!!

Strávil som v tom pracovnom tábore, v tom väzení, asi rok a pol, a boli to, spolu s vojenčinou, najhoršie roky môjho života, dovtedy aj potom. Nemal som sa ani kedy rozlúčiť s mnohými milými spoluväzňami, a tak dodatočne: zbohom, a dovidenia, ave, atque vale, fraters, et ave iterum (vy mi rozumiete, vy moji milí starí chreni!). És viszontlátásra, Csiffáryúr… A tiež zbohom ostatným, pokiaľ si ich mená pamätám: pani Méhešová, upratovačka, Eliška Švarcová, laborantka, inžinier Grič, a páni Barok, Bagin, Karlovský, Pajíček, Galina, Ruska odkialsi z Omska, Lojzo, veduci zmeny, takisto Stano Parajka, Bóno Macháček, Pápež, cigán Orgován, Lněníček, Dežo Filo a desiatky iných.

Poznámka: o tom súdruhovi K., a o neslávnom konci jeho kariéry, je zmienka aj v kapitolke o HTÚP  http://prvezamestnanie.blogspot.com/

Prezliekol som sa a uháňal na ivanské letisko, kam som mal nastúpiť do kurzu už pred mnohými týždňami. Súdruh Barborák, vedúci tamojších dispečerských služieb, mi to miesto držal, ale kurz sa už dávno začal, vraj už je dosť neskoro, a teraz pre mňa tam v Prahe vraj aj tak nemajú ubytovanie. Po dlhšom pohovore, kde súdruh Barborák vzal do úvahy moje aeroklubové pozadie, som bol zaradený na vežu letiska Ivanka ako riadny dispečer so začiatočným platom 1490 korún mesačne + uniforma každé dva roky + jedna spiatočná letenka ročne kamkoľvek v Republike: v stredu ako najposlednejší robotník-lopatár v Dynamitke, s Damoklovým mečom väzenia nad hlavou, vo štvrtok ako letecký kontrolór na veži medzinárodného letiska…

A čo Dynamitka?

Roku 2007 som sa bol na ňu pozrieť. Zo železničnej štreky, aj z Vajnorskej ulice, vyzerá ako nejaké 10km štvorcových veľké smradľavé zbúranisko. Táto fotka bola spravená zo štreky pri zadnej veži:V tej veľkej hale som v rokoch 1959-60 pár týždňov pracoval ako robotník. Znútra vyzerala tak ako teraz zvonka.
Keď si pomyslím na všetku tú zem pod tým zbúraniskom, presiaknutú do bohvieakej hĺbky tisícami chemikálií, ktoré sa tam pomaly zlučujú na novšie a novšie, menej a menej známe výtvory ľudskej zadubenosti – čo s tým? Jediné riešenie mi pripadá vo forme zarovnania so zemou, naviezť tam všade hrubú vrstvu hliny a zasadiť stromy. A uprostred tam vztýčiť mohylu všetkým tým úbožiakom ktorí tam stratili roky života, zdravie a aj životy. Amen.

Poznámka: trochu úplnejšia verzia sa dá nájsť na blogu v Pravde.